Náš Maťko bol vytúžené prvé dieťa, na ktoré sme sa nesmierne tešili. Ako prvorodičia sme si v tých deviatich mesiacoch čakania vysnívali nekonečné scenáre – od toho, ako asi bude vyzerať, cez prvé slovo a tie milióny otázok "čo je to?" a "prečo?", až po spoločné výlety, učenie sa bicyklovať, stavanie snehuliaka v zime, pečenie medovníkov. Predstavovali sme si, ako budeme dennodenne zažívať nové a nepoznané formy nekonečnej lásky v podobe nášho dieťaťa. Videli sme, ale najmä cítili tú všetku radosť z očakávania, čo všetko nové a krásne nás čaká.

A potom sa Matejko narodil a ono to naozaj prišlo. To všetko, na čo sme čakali. Celé tehotenstvo aj pôrod prebehli bez komplikácií. Po narodení mal síce vytočenú nožičku, preto mal od prvého mesiaca života vysokú termoplastickú dlahu a pravidelné rehabilitácie, ale zvládal ich dobre a vo vývoji krásne napredoval.

Keď prišiel čas štvornožkovania, robil to tak zvláštne. Vždy s plnými rukami, akoby bol vždy pripravený si hneď sadnúť. Fyzioterapeut aj ortopéd sa vtedy zhodli, že je to variant normy. Ako 13-mesačný začal sám chodiť, čo bolo pre nás obrovským míľnikom.

Maťkove prvé slovo bolo "papať " a vždy sa pri tom rozbehol sadnúť si za stôl. Od roku a pol sme si však začali všímať, že reč u Mať ka nenapreduje. Okrem toho prestal s nami nadväzovať kontakt pohľadom, oslabol jeho záujem o bežné veci. V troch rokoch mu definitívne potvrdili diagnózu autizmu. Odvtedy sme v jednom kolotoči vyšetrení a následných terapií. 

Momentálne Matejko navštevuje špeciálnu škôlku pre autistov na Jozefskej ulici v Bratislave, okrem toho chodí na individuálne ABA terapie. Veľmi mu to pomáha, no má pred sebou ešte dlhú cestu. Maťko stále nerozpráva, jeho repertoár "mandov" pozostáva z cca. 15 slov a gest. Maťko už cez deň nemá plienku, nosí ju iba cez noc pre istotu, no veríme, že čoskoro bude aj bez nej. Maťko sa sám na WC zatiaľ ale nevypýta, a tak musíme vždy sledovať, koľko času ubehlo od poslednej návštevy wc a koľko medzitým pil, aby sme to vždy akurát stihli. No aj toto je už pre nás veľmi veľký úspech, lebo dostať sa do tohto stavu stálo veľmi veľa úsilia, trpezlivosti, umývania a prezliekania.

Maťko je ale veselé dieťa, má rád hudbu, hudobné rozprávky, je dobrý jedák, ktorý sa už sám naje, najmä, ak mu niekto ponúkne niečo sladké. Rád behá a keď sa teší, teší sa celým telom a skáče pri tom. Dúfame, že dôvod na skákanie bude mať po celý svoj život.

Radostná správa, že čakáme druhé dieťa nás zastihla keď sme ešte netušili, že s Maťkom niečo nie je v poriadku. Miškov pôrod bol ešte rýchlejší ako Maťkov, všetko išlo tak ako malo. Vzhľadom na okolnosti bol Miško pod väčším drobnohľadom. Jeho vývin napredoval dobre, štvornoškoval normálne, ukazoval prstom, o vkladačky mal záujem a išli mu omnoho lepšie ako Maťkovi v jeho veku. Veľmi sme sa tešili, že Miško bude pre Matejka kamarátom, a bude ho vo vývoji ťahať dopredu. Bohužiaľ však ani u neho reč nenastúpila, a my sme začali zisťovať, že nám veľmi málo rozumie. A keď v jeden a pol roku začal rúčkou robiť mihotavé pohyby prštekmi či ponožkami, náš svet sa úplne rozpadol.

Miško má teraz v januári dva a pol roka a čo sa vývoja týka, je na úrovni jeden a pol ročného dieťaťa. Pohybovo je na tom lepšie ako Matejko, dokáže skákať oboma nožičkami naraz, očný kontakt má výrazne lepší, zopakuje ako robia niektoré zvieratká, prípadne povie mama, čau, či čuču. Rád si gúľa loptičky či púšťa autíčka, fŕka vodu a blázni sa. No a všetko ostatné, za čučoriedku či mandarinku spraví v terapii čokoľvek :) 

Miško zatiaľ navštevuje bežnú súkromnú škôlku, kam pred tým chodil aj Maťko. Okrem toho má terapie so špeciálnou pedagogičkou, ako aj ABA terapie.